Dlhý a bolestivý pôrod u človeka je fylogenetická výnimka. Vysoká materská mortalita je humánnym fenoménom. Nebezpečné a život ohrozujúce narodenie dieťaťa je v rozpore s biogenetickým imperatívom, z ktorého vyplýva, že reprodukcia je konečným cieľom každého jednotlivca a motorom evolúcie. Špecifiká pôrodu u človeka si vyžadujú pri pôrode asistenciu druhej osoby. Tento fakt vysvetľuje hypotéza pôrodníckej dilemy ako evolučný kompromis medzi bipedálnou chôdzou a pôrodom. Podľa najnovších poznatkov síce úzka panva nie je výhodná pre pôrod, ale zase poskytuje lepšiu podporu pre vnútrobrušné orgány ako aj veľký plod počas dlhej prenatálnej periódy.
Vysoká materská a novorodenecká mortalita viedla ľudstvo k zavádzaniu rôznych medicínskych postupov na jej zníženie. Moderný cisársky rez môžeme považovať za najvýznamnejší pokrok v pôrodníctve. V blízkej budúcnosti sa viac ako polovica ľudstva bude rodiť cisárskym rezom. V súčasnosti sa preto zvýšená miera cisárskych rezov môže interpretovať ako dôsledok nesúladu medzi našim vývojovým dedičstvom a súčasnými životnými okolnosťami. Vykonávame relatívne bezpečné cisárske rezy, na základe čoho sa pôrod vymanil prirodzenej selekcii namierenej voči príliš úzkej panve rodičky a príliš veľkej hlavičke plodu. Cisárskymi rezmi sme obišli prirodzenú selekciu a teda sme menej adaptabilný, avšak tieto nedostatky nahrádza moderný spôsob života. Cieľom evolučného zdôvodnenia nie je skritizovať lekárske zásahy, ani aplikovať naturalistické ideály na modernú spoločnosť, ale pochopiť prechod zložitých biosociálnych interakcií a informovať o politikách v oblasti verejného zdravia a výskumu.

Práca bola podporená grantom MZ ČR – RVO VFN 64165.